Budovanie svalov nie je spoločenský rituál

Budovanie svalov nie je spoločenský rituál

Pamätám si to, akoby to bolo včera... prvýkrát som videl žalár.

Mal som asi 14 rokov a práve som vstúpil do YMCA. Moji rodičia si mysleli, že by to bolo pre mňa skvelé miesto, pretože tam bol bazén, biliard, stolný tenis a mnoho ďalších vecí, ktoré som mohol robiť. Existuje veľa kurzov atď. Mal som však iné nápady. Bolo to prvýkrát, čo som videl Rogera DeCarlisa.

Roger bol kulturista kalibru Mr. America s fenomenálnou postavou. Mne, mladému mužovi, pripadal väčší ako život.

Zvážnica na Y by sa dala považovať za žalár. Žiadne teplo v zime a žiadny vzduch v lete. V niektorých letných dňoch teploty dosahovali takmer 100 stupňov a bolo vhodné vstúpiť a vystúpiť skoro.

Museli zísť dolu po cementovom schodisku a vošli do miestnosti s rozmermi 14 x 14. Steny izby boli zablokované...natreté na žlto. S prvou miestnosťou bola spojená ďalšia miestnosť s rozmermi približne 20 x 14, ktorá obsahovala ďalšie vybavenie. Toto bola legálne posilňovňa na powerlifting a všetko, čo ste videli, boli 100 kilové taniere, olympijské tyče, posilňovacie stojany, stojany na drepy, lavičky a rôzne činky bez akejkoľvek vizuálnej hodnoty...opäť to vyzeralo ako žalár. To zahŕňalo doskový stroj na predlžovanie nôh, ktorý fungoval aj ako natáčka na nohy. Bol tam lanový stroj, legpress, žiadne sane... a sada potápačských tyčí. Všetci boli oblečení v hrdze. To bol rozsah toho. Okná len na jednej stene... tri, myslím, boli asi vo výške ramien a smerovali do ulice, kam sa okoloidúci mohli pozerať. Tam pozorovali krik, vrčanie, lomoz, všade kriedu a zápach čpavkových kapsúl. Mŕtve ťahy alebo tlaky na lavičke by sa mali vykonávať pred rekordným drepom. Toto nie je zimomriavková posilňovňa, ktorú by ste dnes našli a ktorá má budíky, ak si zavrčíte! Rozhodne nie! Toto bola vážna vec!

V tých časoch sme boli považovaní za iný druh kultúry, málo sme chápali, prečo by sme mali vystavovať naše telá tomuto typu fyzického stresu. Netušili, že v najhlbších častiach našej duše súperíme sami so sebou.

Roger vstal zo stroja na predlžovanie nôh a ja som neverila vlastným očiam. Vyzeral na mňa ako superman. Prvé, čo som videl, bola obrovská hruď, hrubé ramená a mohutné ruky. Jeho útly pás pridal na symetrii jeho tela a všetko vyzeralo ešte väčšie.

Roger zvyčajne vážil okolo 190 pri 5'7, ale vždy bol tvrdý ako skala. Viac ako 30 palcový pás s rukami takmer 19 (áno, videl som ich merané) bol úžasný. Jeho nohy boli veľké, ale nie také vyvinuté a so svalovou oddelenou hornou časťou tela, ale určite nie preto, že by ich ťažko namáhal. Videl som ho urobiť 20 opakovaní so 640 librami na drepe pod každým opakovaním paralelne. Pamätajte si to pre kulturistu s hmotnosťou 190! Roger si počas svojej kulturistickej kariéry prešiel doslova peklom, aby používal nohy na rozvoj hornej časti tela. Na pohľad bol aj jeho chrbát, obrovské hrubé stavače a hrubá široká náprsenka, ktorá sa rozprestierala a bola plná nástrah. Všetko to bola Rogerova vec, ako som čoskoro zistil. V telocvični nepovedal ani slovo a zameral sa na posadnutého muža. Vždy ste si mysleli, že je len blázon, no smiešne na tom je, že mu bolo úplne jedno, čo si myslíte... jediné na čom záležalo bolo jeho poslanie v ten deň... tréning! Od tohto muža som sa naučil sústredeniu a disciplíne.

Netrvalo dlho, kým som zistil, že nejde o spoločenský rituál. Vtedy som musel byť skutočný škodca, pretože Rogera konečne omrzeli všetky moje otázky a súhlasil, že ma nechá trénovať s ním. Naše tréningy boli presne také, ako som ich videl, keď som sa prvýkrát stretol s Rogerom... všetko biznis. Počas tréningu nebolo absolútne žiadne majstrovanie. Každé opakovanie bolo zámerné, bez impulzu a naučil som sa sústrediť každé opakovanie svojou mysľou, vizualizovať a cítiť opakovanie. Roger sa hýbal s veľmi malým odpočinkom, hoci pri cvičeniach, ktoré boli takmer smiešne, používal kilá. Bol mimoriadne silný. Postavil si celé telo pomocou činiek a činiek, no svoju ostrosť pripisuje mysli a sústredeniu.

Rýchlo vpred o pár rokov...už nie je okolo roku 1971, ale okolo roku 1977. Roger a ja, aj keď už spolu netrénujeme, sme stále dobrí priatelia...tak ako dnes. Medzitým ma k tréningu vysokej intenzity zoznámili ľudia ako Mike Mentzer, ktorí brali kulturistickú scénu útokom. Svoju verziu nazval Heavy Duty a to bolo všetko. Po spolupráci s Arthurom Jonesom Mike postavil kulturistiku na hlavu. Ukázal kulturistom, ako využiť svoje schopnosti kritického myslenia, pričom dokázal, že teória viac je lepšie neplatí pre kulturistiku. Ďalší dôkaz toho, že nemusíme byť našimi vlastnými vedcami, ako naznačuje Muscle Magazine...hľadáme v tme to, čo pre nás funguje. Jeho teória vysokointenzívneho tréningu žije dodnes a jeho racionálny prístup ku kulturistike je návodom pre každého. Bol považovaný za kulturistu mysliaceho muža.

Hoci som predtým nevedel nič o teórii vysokointenzívneho tréningu, moje tréningy boli krátke, málo časté a nevyhnutne intenzívne. Vtedy som mal za cieľ stať sa tým najväčším a najsilnejším, ako som mohol. Jediný spôsob, ako to urobiť, bolo zbaviť môj tréning všetkých nadýchaných cvikov, ktoré mi prekážali a vysávali moju energiu a sústredenie, a vykonávať len pohyby, ktoré ma posilnili. A stal som sa silným.

Všetko bolo a je o sústredení! Robil som len jednu pracovnú sadu...t.j. jedna séria, ktorá zlyhala pri každom cviku. Robil som len základné veci... tlaky na lavičke, drepy, vesly, mŕtve ťahy, tlaky na nohy, lavičky na blízko, dipy a čiastočné cviky. Z tréningu som úplne odstránil všetky priame cviky na bicepsy, ramená, lýtka, holene, pohyby s činkami ako muchy atď. Robil som len to, čo mi pomohlo stať sa silnejším. A ak vieš, že sila a veľkosť svalov sú relatívne...čo si myslíš, že sa stalo? Máš to! Vyrástol som a stal sa mojím najsilnejším a preto aj najvyšším. V tom čase som trénoval možno tri dni v týždni...niekedy dva...čo som neskôr zistil, že je stále priveľa. Urobil som asi tri série za tréning...obdobie...ale s nesmiernym zameraním...všetko to bol biznis, ako som sa naučil na začiatku svojej kariéry.

Ach áno, iní prišli do telocvične a prešli pohybmi bez mentálneho zamerania... pravda... ale nikdy sa nezmenili, chýbalo im rovnaké zameranie a vízia, ktoré by ich viedli k ich cieľom... bol to pre nich spoločenský rituál. Boli tam radi. Možno ich ciele a zámery neexistovali alebo sa nevedeli na ne sústrediť... To sa hádam nikdy nedozvieme, na tom nezáleží.

Moja príprava na každý tréning bola ako plánovaná misia. Sústredil by som sa a vlastne som videl, čo budem robiť. Viedol by som si denník a prešiel by som si váhy. Každý deň som vykonával rutinu vizualizácie autohypnózy, aby som sa pripravil na ďalší tréning. Už len toto pomohlo úžasným spôsobom preprogramovať moju myseľ na úspech. Keď som išiel do posilňovne, bol to len biznis. Nikdy som s nikým nehovoril a každý to vedel. Bolo to ako vo filme „Over the Top“ so Sylvesterom Stallonem, keď sa pripravuje na zápas s pažou a otočí si čiapku dozadu so šiltom, akoby prepínal spínač, čo bolo jeho narážkou, že je čas začať podnikať. V skutočnosti som pred 35 rokmi dostal tričko s tasmánskym diablom... viete, tá postava Looney Tunes, ktorá sa točí! Bratia dvojičky, ktorí mi ho dali, mi povedali, že keď som išiel do posilňovne a začal som cvičiť, podobal som sa na to... ako posadnutý človek.

Takto trénujem dodnes. Všetko je to biznis a určite to nie je spoločenský rituál. Samozrejme, v týchto dňoch dobre rozumiem anaeróbnemu cvičeniu a teraz chápem, že cvičenie je len stimulom a vždy negatívom v rovnici, pretože odoberá rastové rezervy. Keď sa obzriem späť ako múdry muž vo filme, pomyslím si... „Keby som vtedy vedel, čo viem teraz,“ trénoval by som menej často s väčším oddychom.

Moje osobné tréningy teraz trvajú asi 7-15 minút... robím každých 6-8 dní, vďaka múdrosti Mikea Mentzera a jeho práci na teórii vysokointenzívneho tréningu.

Často vidím trénerov (nie všetkých), ako strácajú drahocenný čas s klientmi v posilňovni... spália hodinu... asi preto, že sa tak dobíjajú. Smutné je, že je to naozaj spoločenský rituál. Nechávajú ich robiť kučery s činkami pri balansovaní na lopte (len napoly prehnané)...postavte sa na hlavu a rozprávajte sa o tom, aký bol víkend, pričom si zhadzovali váhu hore-dole. Ich chápanie anaeróbneho cvičenia je tak obmedzené a ich zameranie na klientov je menej než žiaduce pri dosahovaní ich zamýšľaného cieľa. Moji klienti necvičia dlhšie ako 7-15 minút, pretože viac sa cvičiť nedá.

Ako povedal Greg (Anderson, ďalší HIT tréner a kolega v Seattli) vo svojom článku „Vysoko intenzívny silový tréning: viac aeróbne ako aeróbne...“, zvyčajne trvá niekoľko tréningov, kým klient pochopí hĺbku a rozsah možného kardiovaskulárneho zapojenia pri silovom tréningu. Ako nedávno poznamenal jeden z mojich zverencov (po sérii drepov do úplného zlyhania, po ktorých nasledovalo 20-sekundové namáhanie sa na hrazde v spodnej polohe): "Panebože! (lapaj, lapaj...) Toto je viac aeróbne ako aerobik..."

Keď sme sa pred niekoľkými týždňami rozprávali, chichotali sme sa, ako málo cvičenia je potrebné, keď ste sústredení a tvrdo pracujete, nie dlhé hodiny. Jeden z nich bol o inom športovcovi v Seattli, myslím... HIT, ktorý trénuje minúty každých 9 dní.

Budovanie svalov nie je nič iné ako stimul. Stimulujte svaly intenzívnym cvičením a potom opustite telocvičňu, aby došlo k adaptácii...t.j. celé telo potrebuje vybudovať ďalšie svaly na ďalší útok. To si vyžaduje sústredenie a víziu a je to najvzdialenejšie od spoločenského rituálu. A najdôležitejšie je, že telo má schopnosť zvýšiť silu asi o 300%, pričom schopnosť zotavenia sa zvýši najviac o 50%. Takže keď budete silnejší, musíte znížiť objem aj frekvenciu, aby ste ďalej dosiahli svoj genetický potenciál. Nikdy nie je potrebné prepúšťať z dôvodu pretrénovania, pretože pri správnom riadení k pretrénovaniu nikdy nedochádza.

Ak to myslíte so svojím pokrokom vážne, porazte ho, 7-15 minút je všetko (H)IT! A nezabudnite sa sústrediť a pripraviť na svoje poslanie!

Inšpirované Billom Sahlim